Pritkaní som začala pomáhať ako dieťa tak,že ma vozili na snovadlách a to isté robím teraz ja s vnúčatami. Potom som ako mladá žena tkala pre domácu potrebu hlavne koberce. V sociálnom ústave,kde som začala pracovať, som sa tak zdokonalila, že som začala uvažovať o niečom, čo by nebol len koberec. Utkala som obrázok nášho hradu Strečno,potom náš erb a bolo začaté! Zapáčilo sa mi to tak, že som vytkala erby dedín,ktoré patrili do Strečianskeho panstva v dobe,keď bola hradnou paňou Žofia Bosniaková, ktorú ľud miloval pre jej dobrotu a spomína na ňu doteraz.

Pri tkaní erbov som sa naučila veľa o heraldike a zopakovala som si dejiny nášho kraja. Zistila som, že v každom erbe je zakotvená duchovná podstata rodu alebo spoločenstva. Múdrosť je vložená do sŕdc svätcov a panien, cit a láska kvitne v kvetoch za spevu vtákov, ukazuje svoju silu v kmeni stromu a prácou si zasluhuje jeho korunu. Vôľa žiť tento ťažký život je zobrazená v udatných levoch a jeleňoch, sloboda v koníkoch a živej vode, bohatstvo v klasoch, poznanie v kvete jabloní a v každom jabĺčku, čo dozrieva pri jadierku..

Prvú výstavu som mala na hrade Strečno. Veľmi pekne ďakujem za pochopenie, pretože práve tieto vzácne začiatky ma posunuli a vyprovokovali k vyšším cieľom.
Začala som tkať pre potešenie, nie ako naše staré mamy, ktoré tkať museli.
Som členkou Živeny, ktorá pôsobí pri Dome Matice slovenskej v Žiline od roku 2001. Práve v Živene som zistila, že aj drôt je nitka, ktorá ma dokonca poslúcha.
Viazaním a prepletaním vzniká priestorová sieť a odtiaľ je to už len krôčik k figúre. Anjeli, Betlehemy, drotár,ba i Jánošík si v drôte stoja hrdo akoby nad časom.
Veľké a pekné výtvarné dielo sa mi podarilo remeselne vypracovať pre Slovenské národné múzeum v Bratislave. Spolu s mladými výtvarníkmi z Martina som vytkala mamutiu kožušinu z prírodného materiálu v plátne. Bola to náročná práca, no priniesla svoje ovocie. Mamuta srsnatého obdivujú návštevníci múzeí a je vidieť, že tkanie na krosnách je stále cesta k vytváraniu krásy.

Kde nás nájedte?

Galéria