IMG 3030

Bytčanský zámok je pôvodne renesančný hrad nachádzajúci sa v strede slovenského mesta Bytča. Renesančný zámok patrí k najvýznamnejším a architektonicky najpôsobivejším feudálnym sídlam na Slovensku. Ma štatút národnej kultúrnej pamiatky. Skladá sa z vlastného renesančného, tzv. Svatevního paláca, a ďalších hospodárskych a obytných budov.

V r. 1563 získal František Thurzo, za 17 000 zlatých panstvá Hričov a Bytča. Vďaka jeho rozhľadenosti a významným kontaktom s kultúrou vtedajšej Európy vzniklo na starších základoch vo svojej dobe veľmi moderné architektonické dielo. Základnú koncepciu tohto diela vytvoril staviteľ Ján Kilian de Syroth z Milána.

Celá základná stavba kaštieľa bola pravdepodobne hotová v priebehu 4 rokov. O začatí výstavby informuje nápis nad vstupným portálom, ktorý v preklade znie: Za spravodlivého a nepremožiteľného Maximiliána, voleného rímskeho cisára, kráľa Nemecka, Uhorska a Čiech, dal od základov postaviť toto dielo na vlastný náklad František Thurzo z Betlanoviec roku Pána 1571. Do nového sídla sa však v r. 1575, po smrti Františka Thurzu, presťahovala z Lietavského hradu už len vdova Katarína Zrínska s deťmi. Pre prvú stavebnú etapu dnešného kaštieľa je charakteristické založenie pravidelnej štvorkrídlovej dispozície s ústrednou vežou nad vstupom a kruhovými vežami na nárožiach.

Opevnenie areálu kaštieľa vybudovali až po jeho dokončení. Podľa inventárov Bytčianskeho panstva zo 17. storočia, bol prístup do vonkajšieho nádvoria možný len cez dva padacie mosty. Štyri bašty tvorili neoddeliteľnú súčasť tohto opevnenia. Opevnenie samotného kaštieľa tvorila ďalej priekopa, parkánový múr s kľúčovými strieľňami, kopírujúci pôdorys kaštieľa, brána a padací most.

Druhá, tzv. renesančná etapa, viažuca sa k obdobiu prevzatia kaštieľa Jurajom Thurzom, po smrti matky Kataríny Zrínskej v r. 1585, bola pre architektonický vývoj objektu i celého areálu veľmi významná. Bytčiansky kaštieľ sa stal stálou rezidenciou Juraja Thurzu – palatína a radcu cisára Rudolfa ll., sídlom správy thurzovských majetkov a centrom renesančnej kultúry a humanistickej vzdelanosti.

Najväčšou zmenou prešla dispozícia prízemia, kde väčšinu priestorov stavitelia zaklenuli valenými klenbami s lunetami. Zmena dispozície sa týkala najmä východného krídla s kuchyňami. V staršej dispozičnej schéme sa zachoval jeden z najkrajších kamenných portálov s výnimočnou a nezvyčajne bohatou profiláciou. Funkčne významnejšie priestory v tomto čase zaklenuli valenými klenbami doplnenými štukovými profilovanými pásmi a plastickými terčami, ktoré v krížení vytvárajú tvary klenieb pripomínajúce sieťové vzory neskorogotických zaklenutí. Polychrómované erbové svorníky dodávajú jednotlivým klenbám bášt zaujímavý dekoračný charakter.Cenným prameňom pre poznanie podoby kaštieľa sú inventáre, obsahujúce komplexný opis objektu. Z nich sa čitateľ dozvie o využití jednotlivých miestností a ich konkrétnom zariadení. V suteréne pod východným krídlom sa nachádza vínna pivnica, pod západným pivná. Na prízemí boli situované hospodárske priestory – komory, sklady, kuchyňa, pekáreň, miestnosť provízora, dvoranská izba a i. Poschodiu východného krídla zas dominovala veľká sála „palota". Presvetľovali ju 4 pomerne veľké okná a vyhrievala jedinečná habánska pec. Drevený strop a dlážku vykladanú leštenými štvorcovými kameňmi dopĺňali na stenách obrazy panovníkov. Podobne boli riešené aj vedľajšie sály poschodia, kde sa ďalej nachádzala škola, lekáreň, klenotnica a ženské izby. Miestnosti priliehajúce k juhovýchodnej bašte obýval sám Juraj Thurzo.

Fasády nádvoria zdobila dekoratívna nástenná maľba realizovaná technikou al fresco v sivočiernom farebnom tóne. Na ich prízemí prechádzal iluzívny sokel s rytým kvádrovaním a nad ním sa v orámovaných poliach s kupolovitými a stanovými strieškami nachádzali portréty pravdepodobne majiteľov kaštieľa. Vonkajšie fasády kaštieľa sa postupne dotvárali ďalšími okennými otvormi s kamennými šabránami. Pôvodne plánované širšie rozmery okien, plochám vonkajších fasád úmernejšie, boli po ich zúžení doplnené širokými paspartami s bohatou ornamentálnou a figurálnou sgrafitovou výzdobou. Bohaté sgrafitové rámovanie mal aj hlavný – vstupný portál do kaštieľa.

V r. 1862 Esterháziovci kaštieľ aj s panstvom prenajali a r. 1868 predali veľkopodnikateľovi s drevom Leopoldovi Popperovi. V rukách Popperovcov kaštieľ postupne upadal. Od konca 19. storočia boli pre zadĺženie nútení kaštieľ prenajímať. V jeho interiéri vytvorili 12 súkromných bytov a administratívne priestory sídla dôchodkového a kontrolného úradu. Toto nie najvhodnejšie využitie si vynútilo zásahy do dispozície vymurovaním nových priečok a s tým súvisiacich nevhodných okenných a dverných otvorov na vonkajších, ale najmä vnútorných fasádach, zasahujúcich do pôvodnej výtvarnej výzdoby objektu.Pri neodbornom reštaurátorskom zásahu v r. 1889 a 1926-1929 sa nenávratne zničili vzácne nástenné maľby na nádvorí kaštieľa. Autori prác použili nevhodné olejové farby a okrem iného nerešpektovali pôvodný originál, jeho farebnosť, konfiguráciu ani totožnosť postáv a ich proporcie. Ustavičná hrozba požiaru donútila Leopolda Poppera vymeniť v r. 1889 šindľovú strechu za plechovú krytinu, pričom došlo nielen k celkovej výmene konštrukcie krovu, ale aj k zmene tvaru strechy do dnešnej podoby.

Podrobnejšie informácie na: 041/552 30 27

  

Kde nás nájedte?

Galéria