Naša obec sa zatiaľ nedostala do učebníc dejepisu. Zopár riadkov o jej histórii a kultúre nájdeme len vo Vlastivednom zozname obcí. Veľká história obchádzala našu obec, preto na ňu slovenskí historici zabúdali, ako zabúdame na nepríjemné povinnosti. Možno to bolo i nepriazňou osudu a zemepisnou polohou. Učupená medzi horami prečkala minulé časy, aby preplávala do pokojnejších a lepších rokov terajšej prítomnosti. Naša obec nepatrila medzi tých niekoľko vyvolených, o ktorých je popísaných množstvo strán dejepisnej literatúry. Možno práve preto bolo v nej tak málo skutočne blažených ľudí.

O počiatkoch našej obce nevieme nič konkrétne. Systematický archeologický prieskum sa nikdy nevykonával, dochované písomné pramene sú skromné a ich vypovedacia hodnota je malá. Napriek uvedeným skutočnostiam existuje niekoľko starých písomných dokladov, na základe ktorých možno usudzovať, že prvopočiatky obce spadajú až do 13.storočia. Dedina mala vtedy poddanský charakter. Bola súčasťou varínskeho hradného panstva a zdrojom častých majetkových sporov medzi jej skutočnými a fiktívnymi vlastníkmi. Pôvod názvu obce je rovnako predmetom viacerých dohadov. Názov Belá mohol byť odvodený od Belianskeho potoka, ktorý pretekal pozdĺž celej obce, tak ako tomu je v prípade iných obcí alebo miest. Rovnako však mohol byť odvodený od mena šoltýsa, pochádzajúceho z radov bohatších žilinských, či varínskych mešťanov, ktorý na výhodnom mieste sútoku Varínky s Belianskym potokom založil dedinu, alebo od mena niektorého z neskorších dedičných richtárov. V dedine žilo výlučne slovenské obyvateľstvo, ktoré sa riadilo pôvodne zvykovým právom, neskôr zákupným (žilinským) právom a od druhej polovice 15.storočia valašským právom. V druhej polovici 14.storočia došlo k zmene majetkových pomerov viacerých panstiev. Majetok strečnianského hradného panstva sa rozšíril aj na pravú stranu Váhu a Strečno odvtedy nadobudlo dominantné postavenie v severnej časti Trenčianskej stolice, ktorej súčasťou bola ako šľachtický majetok i dedina Belá.

Existencia Belej na území starohradského panstva je písomne doložená z druhej polovice 14.storočia. V roku 1378 varínsky farár Šimon požiadal vtedajšieho uhorského panovníka Ľudovíta I., aby majetok farského kostola „Bela", ktorý bol v jeho držbe, dal opätovne ohraničiť. Z listiny vyplývalo, že išlo o staršiu dedinu, ale o jej vzniku, ako sme už povedali, sa iný doteraz známy písomný materiál priamo nezmieňuje. Z listiny z roku 1390 sa však dozvedáme, že v nej bolo dedičné richtárstvo, čo dokazuje, že i Belá bola dosídlená na žilinskom práve. Ďalší dochovaný písomný materiál svedčí o tom, že i Belá pocítila ničivé pustošenie husitov pri ich výpravách na Slovensko. V listine z roku 1434 nariadil kráľ Žigmund strečnianskemu kastelánovi, aby od obyvateľov Belej a ostatných postihnutých dedín nepožadoval vyššie dane, pretože utrpeli od husitských vojsk značné škody.

V priebehu 15.storočia stále viac upadal význam starohradského panstva. Veľkú časť jeho pôvodného vlastníctva získali majitelia Strečna, ktorí sa stali najväčšími pozemkovými vlastníkmi v severnej časti Trenčianskej stolice. Najvýznamnejšími z nich boli Pongrácovci.

V druhej polovici 15.storočia sa v už existujúcej dedine Belá po prvýkrát v Trenčianskej stolici objavili valasi, ktorým uhorský panovník Matej I. po roku 1475 udelil viaceré výsady a oslobodil ich od platenia riadnych štátnych a cirkevných daní. Obyvatelia Belej, ktorí sa dovtedy riadili žilinským právom, prešli na valaské právo. Belá sa stala prvou dedinou v Trenčianskej stolici, ktorá prevzala toto právo i miestom, kde sa usadila časť valašského obyvateľstva. Valasi, ktorí prichádzali do našich končín neboli národnostne jednotnou skupinou. Od domáceho obyvateľstva sa odlišovali spočiatku nielen spôsobom zamestnania a zvyklosťami, ale i náboženstvom. Silnejúci katolizačný tlak zo strany štátnej moci spôsobil, že sa v priebehu storočia rekatolizovali.

Hlavným zamestnaním valachov bolo dobytkárstvo, predovšetkým chov oviec. Podmienka mať ovce nebola pre poddaných sedliakov, ktorí chceli prejsť na valašské právo, neprekonateľná. Ich úsilie sa obvykle vyplatilo. Valašské právo im poskytovalo väčšie výhody, ako keď boli v postavení roľníkov na cudzej pôde. Koncom 16.storočia a v 17.storočí osídľovanie na valašskom práve postupne prerástlo do osídľovania na kopaničiarskom práve. Bývalé valašské obyvateľstvo klčovalo a obhospodarovalo kopanice i v osadách založených na valašskom práve. Tie sa potom dostali do jeho dedičnej držby s právom na ich scudzenie. Kopaničiari boli povinní z kopaníc odvádzať okrem valašských dávok i dávky peňažné a naturálne. Tým sa ich postavenie zásadne odlišovalo od postavenia obyvateľov osád založených na valašskom práve. Typickými kopaničiarskymi osadami v najbližšom okolí Belej boli Radôstka a Lutiše.

Prítomnosť valachov v severnej oblasti Trenčianskej stolice spôsobila opätovné prepuknutie starších sporov medzi majiteľmi strečianskeho a budatínskeho panstva o horské oblasti, ktoré nemali dovtedy pre nich väčší význam, a preto neboli ani stanovené. Príchodom valašského obyvateľstva a možnosťou získania nových feudálnych dávok sa situácia zmenila. Vytýčené hranice neuspokojili ani nároky Pongráca zo Starého hradu, ani Kostku zo Strečna, ani Suňogovcov z Budatína, ani Podmanických z Bytče. Neutíchajúce spory trvali s prestávkami až do konca 18.storočia. Svedectvo o spomínaných sporoch poskytuje značné množstvo písomného materiálu, ktorý sa zachoval v pozostalosti šľachtického rodu Pongrácovcov.

V priebehu storočí neobišli obec živelné pohromy, mor, neúroda, vojny a drancovanie vojskom počas prechodov cez obec, ako i iné tragédie a katastrofy. Stredovekí kronikári opisovali veľmi často akým nebezpečenstvom boli pre obyčajných ľudí koristnícke výpravy, rabovanie a lúpenie dedín vojakmi, vypálenie celých usadlostí, zničenie úrody, vraždenie všetkých, ktorí sa nechceli podriadiť. Živelné pohromy a ľudské tragédie mali podstatný vplyv na počet obyvateľstva obce. V roku 1589 mala obec 34 domov, v roku 1784 265 domov, 270 rodín a 1550 obyvateľov, v roku 1828 245 domov a 2229 obyvateľov, v 1869 2489 obyvateľov, v 1900 2533 obyvateľov, v 1921 2560 obyvateľov, v 1948 2602 obyvateľov. Koncom 18.storočia sa začalo sťahovať do našej obce i židovské obyvateľstvo, ktoré sa zaoberalo v prevážnej miere obchodovaním a úžerníctvom. V roku 1830 žilo v obci celkom 86 židov. Ich počet sa v ďalšom období neustále znižoval.

Prvú i druhú svetovú vojnu prečkala obec, v porovnaní s inými obcami, bez väčších strát na obyvateľstve a majetku. Vojnovú daň zaplatili predovšetkým tí, ktorí museli narukovať na front. Vďačné obyvateľstvo obce nechalo zvečniť pre budúce generácie ich mená na pamätných tabuliach.

Kontakt: 041/569 33 31

Kde nás nájdete?