UNESCO 1Terchovská muzika je zaradená do Svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Rozhodol o tom Medzivládny výbor UNESCO na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva 5. 12. 2013 v azerbajdžanskej metropole Baku. Ide o najvýznamnejšie a najvyššie ocenenie vôbec, aké sa tradičnej kultúre môže dostať. Pre Slovensko a Obec Terchovú, ktorá bola žiadateľom o zápis je to obrovský úspech a pozitívna propagácia vo svete. V tomto zozname 257 prejavov z celého sveta je zo Slovenska zapísaná od roku 2005 iba fujara.

Terchovská muzika je zaradená do Svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.

Rozhodol o tom Medzivládny výbor UNESCO na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva 5. 12. 2013 v azerbajdžanskej metropole Baku. Ide o najvýznamnejšie a najvyššie ocenenie vôbec, aké sa tradičnej kultúre môže dostať. Pre Slovensko a Obec Terchovú, ktorá bola žiadateľom o zápis je to obrovský úspech a pozitívna propagácia vo svete. V tomto zozname 257 prejavov z celého sveta je zo Slovenska zapísaná od roku 2005 iba fujara.

Terchovská "nebeská" muzika je archaická ľudová hudba vyskytujúca sa v Terchovej a okolitých obciach. Charakterizuje ju väčšinou 3-4 členné sláčikové obsadenie s malou dvojstrunovou basou. Typický je pre ňu výrazný viachlasný spev všetkých muzikantov. Terchovská muzika pôvodne úzka súvisela s tancom, preto je jej hudobný štýl temperamentný, zemitý s rýchlymi medzihrami "do skoku" a pomalšími spevnými pasážami s názvom "vlekom".

Presný vznik Terchovskej muziky ako ľudového prejavu nepoznáme, pretože sa prirodzene dedí ústnym podaním z generácie na generáciu. Od začiatku 20. storočia si ju vďaka jej jedinečnosti všímajú nielen odborníci, ale dostáva sa aj do povedomia širokej verejnosti. Napríklad už v roku 1935 účinkovala "Ištvaniarska muzika" Franca Baláta vo filme Jánošík Martina Friča. 

O Terchovej sa hovorí, že je tam najviac muzikantov a spevákov na meter štvorcový. Svedčí o tom fakt, že v každom dome je nejaký hudobník a každá z osád mávala vlastnú muziku. Zapísanie terchovskej muziky do Svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva je poctou všetkým generáciám ľudí z Terchovej a okolia, ktorí zachovali poklady predkov pre súčasný svet. Za to im patrí veľká vďaka.

Tanec - Ťerchofskí (starosveckí) čardáš

Tanec je ešte aj v súčasnosti značne vyhraneným a stále aktuálnym tancom v Terchovej a okolí, kde sa nepresadil v ľudovom prostredí novohuhosrký čardášový štýl tak, ako v iných končinách Slovenska. Je preto paradoxné, že tento tanec, ktorý niektorí slovenskí folkloristi, napr. P. Tonkovič, považovali priam za archetyp slovenského krútivého tanca, užívatelia v jeho domácom prostredí zvyknú nepriliehavo nazývať čardáš. Formu tanca tvorí striedanie spevu s hudbou, resp. i roztancovanie v miernom tempe (štvrťová doba = 96) a tanečné, predovšetkým krútivé predvedenie na rýchlu hudba prehrávajúcu jeden, dvakrát predspievanú strofu príslušného nápevu (štvrťová doba = 192).

Spieva sa sólo, alebo v skupine, o čom rozhoduje výber piesne alebo situácia. Tancujúci sú obrátení k hudbe, alebo párnici oproti sebe v postavení čelnom a čardášovom držaní. Niektoré páry pri tom prešľapujú z nohy na nohu obvykle v miernom rozkročení (niekedy s úhybom panvy) a to na mieste, vľne sa pootáčajú a mierne pohybujú po tancovisku. Na rýchlu hudbu sa páry najčastejšie intenzívne krútia alebo oddychujú prešľapujúc alebo niektorí schopnejší samostatne cifrujú skočne na každú dobu, občas zadupkajú a tanečnice sa vrtia. Špecifické svižné krútenie páru je v postavení čelnom v tesnom objatí. Partneri majú vnútorné časti chodidiel blízko, tesne pri sebe a krútia sa nízkym odskokom na vnútornú nohu v prvej dobe a náskokom na obe v druhej dobe taktu, a to s rovnomerným pružným perovaním váhou na každú dobu. Krútenie striedajú v oboch smeroch (po 6-20 taktoch), častejšie a dlhšie rotujú však v smere p.s. 

Hudobná zložka tanca obsahuje tie charakteristické atribúty, ktoré robia z Terchovej a terchovskej doliny stále jeden z napríťažlivejších folklórnych regiónov Slovenska. Presvedčivé štýlové podanie všetkých interpretov naznačuje, že korene hudobnej a tanečnej tradície sú tu neobyčajne živé. Spievajúci tanečníci aktívne ovplyvňujú priebeh tanca tým, že nečakajú, kým hudobníci dohrajú tanečnú melódiu do konca, ale vstupujú do nej so spevom novej strofy textu, resp. s novou piesňou. Tým sa prelínanie pomalých vokálno-inštrumentálnych a rýchlych inštrumentálnych častí stáva prirodzeným, spontánnym a dynamickým zároveň.